Pýtam sa samej seba, akoby som to ani nebola ja, ale niekto iný, ktosi kto oproti mne stojí a ja sa môžem pýtať, môžem sa jej pýtať, čo len chcem. Som konfrontovaná, celkom nenásilne a kúzelne, tak ako to mám rada. Ona tu stojí a myslí na to, že sa teraz na ňu milo zadívali oči. Ako málo jej stačí a ako veľa nestačí. Nič ju nezraní, žiadna otázka sa nebude strkať do medzierok kam nechce aby vošla, kde je dobre malej dierke a v nej životu, škárka iba pre vzduch, iba preň, aby v nej všetok ten život dýchal, aj ten, ktorý by chcela mať inak, ale aj tak ho má rada, vyzerá tak, lebo už to nie je o tom, že sa chce riadne nahnevať a vytrhať všetko, všetko nepekné a zlé,