Janka Maťašová
Záclona
V práci, tam mi často pozerajú na brucho. Sledujú ho priebežne, či tam niečo/niekto je. Nemyslia to starostlivo, radostne, chcú sa možno vedieť iba zariadiť. Keby niečo. Čo ak teraz v strede roka odídem. Prudký racionalizmus zamestnávateľa. A ja, ach, tak rada by som tam mala to, na čo myslia a s tým v sebe odišla. Odišla odtiaľ preč pre veľa vecí, preč ako do neba, lebo odísť a s očakávaním dieťaťa, vo mne vzbudzuje takýto stav, takúto predstavu. Dieťa. Jasáme nad tým včerajším, tak krásnym, lebo by pre mnohých ani nebolo krásne. A čo to naše? Dieťatko, za ktoré sa modlím(e), ktoré ešte nik na svete nepozná, ako vtedy keď som ani teba nemohla poznať, a predsa som o tebe toľko snívala,