Klop! Klop! Akoby som si to už priniesla v génoch. Hlúposť? Keď ja neviem.
Duša ako búrka. Duša ako lúka s ľahučkým vánkom. To som možno ja, možno takto by sa ma dalo definovať,
lenže:
bola som v kuchyni a o pár minút na to, si ma už volalo moje dieťa, ktoré teraz najnovšie poskladá ústočká ako malý vĺčik a vydáva mojim ušiam lahodiaci hlas, aby som už nemusela so svojou dušou smútiť sama, zamýšľať sa nad tým, čo som ako urobila, či dobre, či nie, či som vôbec mala niečo urobiť, volalo ma, aby som sa už nemusela strácať a nepoznala svoje poslanie, ale aby som svoju dušu dala jeho životu, jeho potrebám, tomu, že chce byť so mnou a iba mi rozprávať, niečo tak dôležité, naliehavé a pritom mi pozerať do oči a usmievať sa, teraz netúžiť piť mliečko, tú najprv priesvitnú laktózovú šťavu, až tak hustú smotanu, túžiť ma len cmúľať, len ovoniavať svoju mamu, ktorá hoci sama nepokojná mu predsa prináša pokoj, aby mi povedalo: už to zanechaj, som tu, toto je tvoje poslanie.
Byť moja voňavá mama a voňať mi, keď potrebujem vedieť, že si tu, keď nikto iný nevie splniť moje dojčiatkovské sny lepšie.
Nemusíš sa už starať o tie veci, strachovať sa o to, čo ti pripadá večné, ono to tak nie je, takéto veci si mohla získať, mohla si si ich nedobrovoľne nechať, lebo si nevedela, že dokážeš stáť bez nich, že to dokážeš.
Mama, ochráň ma.
A dieťatko rozpráva ďalej a moje srdce si to prekladá takto: mama nedopusť, aby som sa stratilo, premeň svoju slabosť na silu, daj mi najviac ako vieš.
Zvláštne. Krásne. Sledujem jej očká a svoje myšlienky. Milujem ju.
Ako je to len možné, že už dieťa dokáže tak milovať, že naň hľadím a hovorím si: „kiež by som mala aspoň kúsok tvojej múdrosti, toho kým ešte si, toho po čom tak veľmi túžim..“
Byť ti dobrou mamou, byť pravdivá pred tebou a viesť ťa tam, k miestu, o ktorom mi dnes ráno Boh hovoril ako o láske k človeku a dal mi nádej, o ktorej som chcela a musela hneď povedať,
aj sama sebe povedať o čiernej farbe a o premenení v bielu, o tom, že teraz, v tomto období vôňa medzi nami vytvára lásku.
